Čo si odnesieš po 7 dňoch strávených v úplnej tme

Autor: Simona Makovská | 28.3.2019 o 14:13 | (upravené 29.3.2019 o 9:53) Karma článku: 5,93 | Prečítané:  2414x

Ako to zvládneš? Nebojíš sa? Prečo si to robíš a prečo sa derieš na druhý koniec sveta, keď sa do tmy môžeš zavrieť aj pol hodinu za Prahou?

Lebo dúfam, že útek do malej chatky na okraji lesa mimo civilizácie mi zabezpečí dostatočnú izoláciu pred chaosom každodennej reality a vyčerpávajúceho kolotoča povinností, ktorý sa mi už niekoľko dlhých mesiacov nedarí zastaviť.

V sobotu pred obedom nastupujem do vlaku smer Ostrava, odkiaľ pokračujem medzimestským autobusom do malej dedinky 40 km od slovenských hraníc. V Kozloviciach ma po 7-hodinovej ceste vyzdvihuje usmiaty Michal. Má niečo po 30tke (aj keď vyzerá o dosť mladšie), vlasy tesne nad ramená, usmievavú tvár a srdce na dlani. V aute zisťuje, čo ma do tmy privolalo a čím som si už prešla. Hovorím o tom, ako som sa od knižiek o zákone príťažlivosti a „sebazdokonaľovania“ dopracovala k Vipassane, Wim Hoffovi, Ayahuasce, Kundalini jóge a mnohým ďalším pomocníkom na ceste duchovným rozvojom, ktorý ma posledné roky úplne pohltil.

Po 15 minútach parkujeme a dostávame sa strmým kopčekom k malej chatke blízko lesného potôčika. Už dávno sa zotmelo a Michal mi začne predstavovať môj príbytok. Pozostáva z izby 3x3m, kde sa nachádzajú dve zadebnené okná, posteľ, hojdacie kreslo, meditačný vankúšik, tibetská „spievajúca“ misa, hifi veža s audionahrávkami a pár zaujímavých hudobných nástrojov. Posadím sa na posteľ a Michal si ma opäť raz premeriava pohľadom. Pýta sa: „Simi, je niečo, čo si tu prišla riešiť? Mnohokrát sa stáva, že ľudia to na začiatku zataja, počas pobytu sa to prehĺbi a následne si prechádzajú veľmi náročnými procesmi“. Priznávam, že som dúfala, že tu naberiem silu na jeden ťažký rozhovor s blízkym človekom. Michal citlivo vysvetľuje, že tma vytvára veľmi zvláštny priestor, kde sa potlačené myšlienky dostávajú na povrch a tak ľudia často bojujú s tým, čo v sebe dlhodobo vedome aj nevedome dusili. Ale keďže môj pobyt nechce dopredu ovplyvniť ani ma „naprogramovať“ očakávaniami, záhadne končí a necháva tým mnoho otáznikov visieť vo vzduchu.

Pred odchodom ešte ukáže, kde sa vypínajú poistky, ako sa chatka odvzdušňuje a uisťuje ma, že budem pre vlastný pocit bezpečia zamknutá, no kedykoľvek si budem môcť otvoriť zvnútra. Upozorňuje ma, že keď budem počuť nejaké zvuky, nemám sa báť, keďže sa s najväčšou pravdepodobnosťou bude jednať o srnky, kuny alebo starého známeho diviaka. Odchádza s radou, aby som si zapálila sviečku a s jej posledným plameňom prešla prirodzene do tmy. Po zavretí dverí som si všetky veci zavesila na štyri nástenné vešiaky a rozložila si ich tak, aby som presne vedela, kde sa konkrétny kus oblečenia bude nachádzať. Vypla poistky a pri svetle sviečky sa pustila do večere, ktorá na mňa čakala v 4-poschodovom obedári. Sviečková s tofu a cestovinami (keďže počas pobytu sa poskytuje výhradne vegetariánska strava) bola prekvapivo výborná a náramne som si pochutnala. Zjedla som ju pomerne rýchlo, ešte raz so zavretými očami prehmatala celý priestor, nadýchla sa a zhasnla sviečku. Tma bola čiernočierna. Ľahla som si a zaspala takmer okamžite..

Zobudila som sa do tmy. Koľko bolo hodín, neviem. Otvorila som oči a opäť raz som sa utvrdila v tom, že je to úplne irelevantné. Postupne som si začala uvedomovať kde som a zaplavil ma obrovský pocit blaženosti. Chvíľu som kontemplovala nad tým, čo budem robiť a zistila som, že nemusím vstávať, nikam chvátať, nič stihnúť ani urgentne v práci vyriešiť. Otočila som sa na druhý bok a slastne znovu zaspala. Po druhom alebo až treťom zobudení (ja viem, nehorázna opovážlivosť) som sa po rannej hygiene usalašila v domácom úbore do hojdacieho kresla a zjedla pečivo, ktoré som našla v poslednom kastrolíku obedára. Neskôr som sa uvelebila na meditačnom vankúši, rozozvučala tibetskú misu a započúvala sa do jej jemných a do stratena odchádzajúcich vibrácií. Ponorila som sa do ticha, ktoré okrášľovalo len jemný bzukot tekúcej vody za chatkou. Bol to zvláštny pocit. Kľud, mier, prijímanie toho, čo je, aj toho čo nie je, všetko plynulo, ako tá rieka za mojím chrbtom..

Väčšinu prvého dňa som prespala. Nadmerná tvorba spánkového hormónu spôsobila, že sa moje telo začalo zbavovať nahromadených toxínov, čo sa prejavovalo slabosťou a obrovskou únavou. Druhý deň som sa už však cítila ako znovuzrodená, keďže melatonín ma aj vysoko antioxidačné účinky, čím prispieva k celkovej regenerácií tela. Zvyšok dní som trávila meditáciami, cvičením kundalini jógy a počúvaním rôznych duchovných audiokníh (od Alchymistu až po Malý strom), ktoré som našla v prehrávači. Okrem zapisovania myšlienok, ktoré ma oslovili (v tme nie úplne najľahšia aktivita), som sa zabávala aj tým, že som robila niekoľko minútové stojky na rukách a tým úplne strácala pojem o orientácii (každý predsa musí mať nejakú úchylku :)).

Keď som bola v chatke sama, bolo tam tak ticho, že som po umytí rúk počula praskanie mydlových bubliniek v umývadle. Zároveň ma fascinovala “zvonkohra”, ktorú vždy spúšťala voda, keď som nahla sklenený pohár smerom k ústam (skúste si to doma :)). Dlhé meditácie v tom prostredí prichádzali akosi prirodzene a možno aj vďaka práci s Kundalini jógou sa mi tretí deň začalo diať čosi zvláštne. V strede čela sa mi objavilo svetlo, no nie také, ktoré by osvetľovalo miestnosť naokolo, ale akési blikajúce svetelné vlny (veľmi ťažko sa to popisuje), ktoré sa formovali do pravidelných zeleno-žltých kruhov. Tieto nepretržité kmitajúce lúče boli vnímateľné aj cez zatvorené oči a keď som o tomto pozoruhodnom úkaze povedala Michalovi, veľmi sa potešil. Tvrdil, že sa podobné veci stávajú málokomu, ale tušil, že ja budem jedna z tých „šťastlivcov“, keďže vo mne cítil silnú spirituálnu energiu. Ževraj sa mi otvorilo tretie oko. Hovorím super, ale už ma otravuje :D Predstavte si, že Vám niečo neustále kmitá pred očami.

Zo začiatku, som tento neobyčajný jav pozorovala s čírym záujmom, nijako som sa toho nebála ani ma to prekvapivo nevyvádzalo z rovnováhy. To však len do chvíle, keď ma tento neutíchajúci stroboskop začal tak rozčuľovať, že ma to vyprovokovalo k organizovaniu súkromnej techno párty. Chytila som do jednej ruky chrastítko, do druhej flautu a pustila Mirabai Ceiba (odporúčam každému si to na Spotify stiahnuť) a začala tancovať ako za mlada. Po niekoľkých minútach ma to prešlo, sadla som si na zem a zistila, že to aj tak nepomohlo. Bezútešne som mykla plecami a opäť raz sa utvrdila v tom, že isté veci treba v živote prijať (len som netušila, že sa to týka aj otváracích hodín tretieho oka :D). Prijatie je v konečnom dôsledku jediná možnosť ako “poraziť” čokoľvek. Keď Ťa to prestane trápiť – oberať Ťa o energiu, stráca to nad Tebou moc. Plne sa tomu poddať a splynúť s tým je tá jediná cesta.

Okrem tejto okázalosti, sa mi žiadne iné ojedinelosti nediali, nepočula som hlasy ani nevidela duchov (vďaka bohu :D) a celkovo som sa v tme cítila veľmi príjemne, spokojne a bezpečne. 

Počas pobytu ma Michal navštevoval každý deň okolo 18h s rutinným oznamom: „Nesu jídlo“, ako formulka, ktorá ma mala ubezpečiť, že je to on a prichádza v mieri. Potom ako mi starý kastrolík vymenil za novú vege baštu a priniesol ďalšiu termosku s výborným bylinným čajom, sa ma vždy opýtal, ako sa mám a či sa chcem zhovárať. Keď je človek 24 hodín zatvorený v kobke a rozpráva tak maximálne sám so sebou, takéto ponuky proste neodmieta.

Michal mal veľmi príjemný hlas a aj keď navonok pôsobil placho, v tme bol vo svojom živle. Ako opatrovník pracoval už niekoľko rokov a sprevádzal už nespočet podobných psychonautov na ceste sebapoznania zvaným tma. Na naše „stretnutia“ som sa vždy náramne tešila, kedže ma zakaždým zaplavil pozoruhodnými informáciami, ktoré živili moju neutíchajúcu zvedavosť. Jeho duša bola hypersenzitívna a extrémne vyspelá, jeho slová vo mne neuveriteľne rezonovali a každý rozhovor s ním ma nesmierne obohatil. Vravel, že tma je živá, má silne ženskú energiu a deje sa tu mnohé z astrálneho sveta. Tvrdil, že naša planéta sa momentálne mení kvantovými skokmi a mnoho ľudí sa konečne v húfoch zobúdza. Naše rozhovory boli neskutočne podnetné. Prvé dni sme sa rozprávali o prírode, o sile lesa, o indiánoch, o minulosti aj o vzájomnom nazeraní na svet. Neskôr sme preberali význam snov, ako premôcť strach (jeho úprimným prijatím), reinkarnáciu, stratené duše, potné chýše, aury aj Plejáďanov a náramne sme sa bavili na výbornej moderátorke Youtube kanálu Cesty k sobě, ktorá svojou zanietenosťou mnohokrát privádza svojich hostí aj sledujúcich do pomykova.

Michal vravel, že v tme sa človek akoby vrátil do prenatálneho obdobia. keďže tma ponúka priestor, ktorý pripomína lono matky, kde je ticho, teplo a útulne a po návrate na svetlo človek zažíva pocit znovuzrodenia. Viem sa s tým stotožniť? Rozhodne.

Noc predtým, ako som mala po 7 dňoch vyjsť na svetlo, som vôbec nemohla spať. Každú chvíľu som čakala, kedy mi Michal zaklope na dvere poslednýkrát a ja budem musieť znovu “otvoriť oči”. Aj keď som sa na ten moment veľmi tešila, zároveň ma skľučovalo, že budem musieť odísť. Tma ma hýčkala, starala sa o mňa a ochraňovala ma a ja som sa obávala návratu do sveta, do reality, von z tejto dokonalej oázy pokoja. Keď Michal konečne prišiel a oznámil mi, že už svitá, vyskočila som z postele ani sa nechumelilo. Keď som sa dostala na chodbu a chytila mrazivú kľučku vonkajších dverí, rozbúšilo sa mi srdce ako o preteky. Zhlboka som sa nadýchla a vykročila do neznáma.

Prvé sekundy som ani nedýchala. Stála som tam bezmyšlienkovito a pozerala do prázdna. Zrazu sa vedľa mňa niečo mihlo a ja som si všimla, že pár metrov odo mňa stojí malá srnka a obzerá si ma. Slzy sa začali kotúľať bez toho, aby som si to vôbec stihla uvedomiť. Prišla ma privítať. Zaplavila ma neuveriteľná vďačnosť. Za život, za svetlo, za možnosť byť na tomto svete a zažiť tú dokonalú krásu a všetky zázraky prírody. Sneh pomaly a jemne padal na moju uslzenú tvár a ja som ju sledovala až kým sa nevrátila naspať do lesa. Stála som v tichu, kochala sa zasneženou krajinou a len pozorovala prítomný okamih. Každou minútou som vnímala farby intenzívnejšie a zakaždým ma napĺňala vďačnosť, za všetko čo je. Nedá sa to opísať, naozaj si to treba zažiť.

Pred odchodom som sa stretla s druhým spolupútnikom na cestou tmou, ktorý bol vo veďlajšom domčeku v rovnakom čase ako ja. Počas prechádzky lesom sme hovorili o svojich zážitkoch, experimentovaní so zmenenými stavmi vedomia a mali extrémne vtipnú diskusiu o astrálnom cestovaní. Rozlúčili sme sa s Michalom a odviezli spať do civilizácie, kde ma už nedočkavo čakal priateľ. Aj keď sme boli vzdialení 450km, stále mi bol nablízku. Musela som vyzerať dosť komicky, keď som vo februári nosila slnečné okuliare, ale verím, že Ostrava zažila aj oveľa väčších exotov :).

Obed vo vychytenej ázijskej reštaurácii v centre mesta ma hneď vrhol do reality. Hluk, dusno, cinkot príborov, hlasné diskusie, zmes zvláštnych voní s rozháranými energiami ľudí. Strašne ma z toho rozbolela hlava a nechápala som, ako v takom prostredí my ľudia dokážeme fungovať denno denne. Bolo to úplne na nevydržanie. Sme atakovaní informačným balastom, ktorý náš mozog neustále zahlcuje. To, že žijeme v uponáhľaných mestách, tak blízko vedľa seba a pritom odpojení sami od seba, nás oberá o nesmierne množstvo energie. V dnešnej spoločnosti je každý moment v tichu vlastnej mysle nádherne vzácny. Vyhľadávajte tiché miesta, prírodu, parky. 

Mnohí z nás žijú na autopilota, naháňajú sa za vlastným chvostom a až veľmi neskoro si uvedomia, že život im pretiekol pomedzi prsty. Budem štastný keď skončím školu/nájdem si prácu/po svadbe/keď ma povýšia/zoberiem hypotéku/splatím hypotéku/keď... Neodsúvajte svoje šťastie za pomyselný horizont, žite život tu a teraz, plnými dúškami. Započúvajte sa do seba, spojte sa s vlastnou intuíciou a odpovedzte si, kto som, kam kráčam a hlavne, za čím sa ženiem? Zamyslite sa nad tým, či nechcete vystúpiť z rútiaceho sa vlaku, spomaliť, alebo aspoň zmeniť smer. Odpoveď Vás možno samých prekvapí..

A čo som si z tmy odniesla? Pokoru, vďačnosť, lásku k tomu (volajte to boh, vesmír, zdroj), čo nám umožnilo prísť na tento svet a zažiť všetky jeho krásy. Uvedomenie si, že nechcem žiť podľa spoločnesky uznateľnej šablóny a strácať čas naháňaním sa za prchavými úspechmi, ktoré nemajú pre tento svet žiadnu reálnu pridanú hodnotu.

Zastavte sa, zhlboka dýchajte, meditujte, zaplavte svoj život a svet radosťou. Naplňte svoj potenciál, buďte tými, kými ste tu prišli byť. Všetky odpovede máte v sebe, v srdci, len sa musíte stíšiť a naučiť sa ho počúvať. Buďte autentickí a sami sebou, všetci ostatní už existujú.

A samozrejme, choďte do tmy a znovuobjavíte sami seba.

Pár myšlienok na záver:

  • Si presne tam, kde máš byť. Všetko sa stalo presne tak, ako sa malo stať.
  • Tvoj život je súborom lekcií, ktoré sa máš naučiť.
  • Nepopieraj vlastnú rolu v scenári, v ktorom sa nachádzaš. Všetci sme spolutvorcami.
  • Tie najťažšie skúšky sú dary vesmíru, ktoré dávajú najzásadnejšiu a najrýchlejšiu príležitosť k rastu.
  • Ľudia sa budú vracať a situácie zintenzívňovať, kým sa nenaučíš to, prečo si tu prišiel.
  • V živote si buď v stave lásky alebo v stave strachu. A pokiaľ nejednáš z lásky, jednáš zo strachu.
  • Cvič sa v pozornosti. Pozoruj svet ako keby si ho videl prvýkrát.
  • To, čo očakávaš, sa Ti splní, bez výnimky.
  • Všetky limity a hranice možností a nemožností si udávame my sami.
  • Rob to, čo Ti prináša dobrý pocit zo seba samého.
  • Vesmír je priateľské miesto. Ver tomu, že všetko dobre dopadne.
  • Najhlbšou potrebou ľudského srdca je žiť pre niečo, čo nás presahuje. Zanechaj po sebe odkaz.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Michala Havrana

Máme tu mýtus o "oslobodení", aký nepoužívala ani ruská propaganda (píše Michal Havran)

Nedokážeme sa zhodnúť v zdanlivo najčitateľnejších obdobiach.

Komentár Zuzany Kepplovej

Čaputová to robí inak ako Merkelová

Čo sme sa o prezidentke dozvedeli pri návšteve nemeckej kancelárky u Orbána.


Už ste čítali?